Ručné papierne mali bez ohľadu na to, v ktorej krajine jestvovali, rad spoločných znakov. Už budova mala charakteristické črty, ktorými sa podstatne odlišovala od budov mlynov, píl a iných manufaktúr. Pohon strojného zariadenia sa uskutočňoval vodným kolesom a len v niektorých štátoch, napríklad v Holandsku, Švédsku, tiež veterným mlynom. Stupy a neskoršie holender sa používali v každej papierni v rovnakých konštrukciách a aj kade mali všade tie isté znaky. Zariadenie papierní sa líšilo len v rozmeroch, usporiadaní a druhu použitého materiálu. Ich technická činnosť bola prakticky všade rovnaká. Rozvojom techniky došlo v priebehu storočí ku zmenám, ktoré sa zvlášť výrazne prejavili koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Vznikali ručné papierne s prevahou strojovej práce, hoci niektoré pracovné postupy, ako čerpanie hárku a sušenie papiera, ostávali i naďalej len ručnou prácou.

Budova papierní, nie len na Slovensku, sa skladala z prízemia a vysokej strechy. Pod strechou bola vždy umiestnená sušiareň, obyčajne dvojpodlažná. V prízemí papierne boli umiestnené výrobne miestnosti a byt papiernika. Niekedy boli v budove papierne aj sklady handár, ale zväčša sa nachádzali mimo vlastnej papierne v šopách alebo prístavkoch. Podobne aj glejáreň bola pre nepríjemný zápach zväčša mimo papierne.

Jedinými strojmi, ktoré spočiatku ručné papierne mali, boli mlecie agregáty, stupy a holendre. Až v druhej polovici 18. storočia sa objavujú ďalšie stroje ako rezače handár, práčka handár a odvodňovacie lisy dostávajú pohon pomocou systému ozubených kolies a vretien.

Papierový hárok sa utvára z vláknitej masy zo zmesi vlákien a vody. Ako vstupný materiál na výrobu papiera sa v Európe používali handry. Preto ručne vyrábaný papier môžeme niekedy nájsť aj pod menom handrový papier. Handry sa museli rozvlákniť a vymlieť (fibrilovať) a tento proces sa v papierňach ešte aj dnes označuje mletím masy. Na rozvláknenie a fibriláciu vlákien mali ručné papierne spočiatku len stupy. Keď v roku 1670 vynašli v Holandsku mlecí stroj, ktorý bol dokonalejší a výkonnejší ako stupy, jeho používanie sa rýchlo rozšírilo. Príprava masy na výrobu ručného papiera sa členila na dva postupy. V prvom pracovnom postupe sa handry drvením rozkúskovali, až sa vlákna od seba oddelili a tvorili vodnatú vláknitú kaču. V ďalšom postupe sa vlákna zjemňovali skracovaním a fibriláciou, pričom vlákna značne napučali. V papierňach, kde boli len stupy, sa tieto dva postupy vykonávali v stupách. Stupy boli z dreva, obyčajne z rovnorasteného duba alebo červeného smreka. Boli to jednoduché buchary, na spodnej strane ryhované, aby sa drvenie urýchlilo. Kladivo sa pohybovalo zvisle na ramene, ktoré sa pomocou ozubeného dreveného hriadeľa dvíhalo a padalo na handry, uložené v otvore stupy. Pri dopade kladivo handry rozkúskovalo až do úplného uvoľnenia vlákien. Drevený hriadeľ, ktorý dával do pohybu kladivá, poháňalo vodné koleso, a preto bola stupáreň vždy v blízkosti vodného náhonu papierne. Jedno vodné koleso stačilo na pohon 24-30 kladív.

Modernejší spôsob spracovania materiálu s pomocou mlecieho agregátu vynašli v Holandsku odkiaľ ma aj svoje meno - holender. Ešte i dnes sa holender pri výrobe papiera používa. Skladá sa z drevenej vane, pozdĺžne rozdelenej na dve korytá a točiaceho sa valca, opatreného železnými nožmi.

Najdôležitejším pracovným postupom pri výrobe ručného papiera je vytváranie - čerpanie - papierového hárku. Túto prácu vykonávajú papiernici ručne pomocou formy a čerpacej (načieracej) kade.

Čerpacia kaďa bola z dreva, mala cylindrický tvar o priemere 1,5 m. Stála na drevených nohách tak, aby jej horný okraj bol asi jeden meter nad podlahou. Majster papiernik, ktorý obsluhuje kaďu, stojí na vyvýšenom mieste, a to tak, aby sa mohol pohodlne zohnúť nad otvor v kadi a nabrať (načrieť) masu na formu. Na hornom okraji kade je naprieč pripevnená doska, na ktorú sa kladie forma po vytvorení papierového hárku a kde má papiernik pripravenú prázdnu formu. Pracuje teda s dvoma formami. Jednou načiera a druhú má pripravenú. Keď vytvorí papierový hárok, postup sa opakuje a druhý tovariš medzitým sníma papierový hárok z formy a vracia ju nazad prvému papiernikovi. Týmto spôsobom sa celý pracovný postup rytmicky opakuje.

Forma, na ktorej sa vytvára hárok papiera sa skladá z dvoch častí, zo spodnej, na ktorej je natiahnuté pletivo a z vrchnej. Je to rám, ktorý sa kladie na spodnú časť tak, že vzniká na pletive formy plytká okrajová vyvýšenina, do ktorej papiernik načiera určité množstvo masy. Po stečení vody ostáva načretá masa ležať na pletive formy ako splstený hárok papiera. Spodný rám nesúci pletivo a vrchný rám sú z dreva.

Papierový hárok, vytvorený na forme, je mokrý a voda sa musí ešte pred sušením papiera odstrániť. Odvodnenie papierového hárku sa robí v lisoch. V minulosti mal lis drevený rám, zhotovený zo silných trámov. Otáčaním vretena pomocou páky sa tlak prenášal na papier v lise a voda pod tlakom vytekala. V súčasnosti sa používajú výkonne hydraulické lisy.

Na sušenie papiera používali v ručných papierňach vysokú povalu pod strechou papierne. Tu papierové hárky vešali na latky alebo žinky ako prádlo. Povala bola rozdelená obyčajne na dve poschodia podľa výšky. Po celej povale pozdĺž i naprieč boli natiahnuté povrazy alebo latky, na ktoré sa papier vešal. Po vysušení sa papier triedil, hladil, počítal na hárky a balil.